Zrodení pre smrť

Anotácia: Veľká Británia, rok 2140.

Život na Zemi sa od základov zmenil. Ľudskú civilizáciu už neohrozujú smrteľné choroby, na ktoré veda objavila lieky. Nesmrteľnosť však prináša i možné riziká – najväčším z nich je preľudnenie. Preto bola prijatá deklarácia – každý obyvateľ môže mať len jedno dieťa. Kto zákony poruší, bude potrestaný.

Pätnásťročná Anna sa narodila rodičom, ktorí už mali dieťa. Teraz je označená za nadbytočnú. Aký život ju čaká? Dokáže sa vyrovnať so svojím osudom vydedenca?

Nové vydanie strhujúceho sci-fi trileru Zrodení pre smrť

Bratislava 1. február 2013 – Pre obrovský úspech knižného titulu Nadbytoční z pera britskej autorky Gemmy Malley, ktorý vyšiel v roku 2007, sa Vydavateľstvo Fragment rozhodlo ponúknuť svojim čitateľom titul opäť, tentoraz s novou pútavou obálkou a s novým názvom Zrodení pre smrť. Kniha vyjde 5. 2. 2013.

Čo ak by existoval liek vďaka ktorému by ste mohli byť nesmrteľný?

Mnoho ľudí, vedcov či alchymistov, od nepamäti túži nájsť takýto zázračný „elixír večného života“. Britská spisovateľka Gemma Malley vo svojej knihe Zrodení pre smrť (originálny názov Declaration) nastolila otázku ľudskej nesmrteľnosti z úplne nového uhla pohľadu. Aké by to bolo, keby nesmrteľnosť pre ľudstvo znamenala, že ľudia už nepotrebujú plodiť deti? Ak by ste mali na výber, čo by ste si vybrali, dieťa alebo večný život?

Táto kniha vedie k skutočnému hlbokému zamysleniu sa nad vážnymi ľudskými hodnotami a zmení pohľad akým sa človek pozerá na svet.

Príbeh sa odohráva v roku 2140, kde platia jasné pravidlá: je zakázané mať viac ako jedno dieťa. Porušenie tohto pravidla sa trestá väzením. Nadbytočné dieťa je odobraté rodičom a umiestnené do špeciálneho zariadenia na prevýchovu, kde jeho jediným cieľom je byť užitočný pre spoločnosť. Nemá právo na večný život a nesmrteľnosť. Nemá právo nosiť meno, pretože nemal právo narodiť sa. Čo ak sa nadbytočný človek rozhodne, že chce žiť slobodne? Prijme spoločnosť jeho rozhodnutie, alebo sa stane pre ostatných nebezpečným a nepotrebným?

Ukážka z knihy:

Volám sa Anna.

Volám sa Anna a nemala som tu byť. Nemala som žiť.

Ale žijem.

Nemôžem za to, že som tu. Nepýtala som sa na svet. To však nič nemení na tom, že som sa narodila. Chytili ma dostatočne zavčasu, čo bolo pre mňa dobré. Aspoň tak to tvrdí pani Pincentová. Je to staršia pani, ktorá vedie Grange Hall. My ju oslovujeme pani domu. Grange Hall je miesto, kde bývam. Je to miesto, kam privážajú ľudí ako som ja, aby sme sa stali užitočnými – tým najlepším z najhoršieho, ako hovorí pani Pincentová.

Nemám ďalšie meno, ako má pani Pincentová. Pani Pincentová sa volá Margaret Pincentová. Niektorí ju volajú Margaret, ale väčšina ľudí jej hovorí pani Pincentová. My ju voláme pani domu. Nedávno som jej aj ja začala hovoriť pani Pincentová, ale nie pred ňou – nie som hlúpa.

Legálni ľudia zvyčajne mávajú dve mená, niektorí aj viac.

Ale ja nemám. Som iba Anna. Ľudia ako ja nepotrebujú mať viac mien, hovorieva pani Pincentová. Jedno stačí.

Pravdupovediac, jej sa ani to jedno nepáči – povedala mi, že mi ho chcela zmeniť, keď som sem prišla. Vraj som bola tvrdohlavé decko, povedala, a nepočúvala som na nič iné, tak mi ho napokon nechala. Ja som spokojná – meno Anna sa mi páči, aj keď mi ho dali moji rodičia.

Nenávidím svojich rodičov. Porušili deklaráciu a nestarali sa o nič, len o seba. Teraz sú vo väzení. Neviem kde. Nikto z nás nevie nič o svojich rodičoch. Čo je podľa mňa dobré – aj tak by som si s nimi nemala čo povedať.

Nijaké dievča ani chlapec tu nemá viac ako jedno meno. Je to jedna z vecí, ktoré nás odlišujú od ostatných, hovorí pani Pincentová. Nie je to tá najdôležitejšia vec, samozrejme – mať iba jedno meno je skutočne len detail. Niekedy to však človeku ako detail nepripadá. Sú chvíle, keď túžim mať druhé meno, akékoľvek by bolo hrozné – vôbec by mi to neprekážalo. Raz som sa dokonca opýtala pani Pincentovej, či by som sa nemohla volať Anna Pincentová, mať to isté priezvisko, ako má ona. Strašne sa však vtedy nahnevala. Vylepila mi poriadne zaucho a zrušila mi teplú stravu na celý týždeň. Pani Larsonová, naša inštruktorka šitia, mi neskôr vysvetlila, že by to bola urážka, keby niekto ako ja nosil meno pani Pincentovej. Akoby sme boli rodina.

Ja vlastne mám ešte jedno meno, nie je to však skutočné meno ani priezvisko. A každý z nás, čo sme tu, má to meno rovnaké, takže to naozaj nevyznieva ako meno. Na zozname, ktorý nosí pani Pincentová so sebou, má napísané:

Nadbytočná Anna.

Originál tlačovej správy FRAGMENTu