Taliansko roku 1453. Luca s Izoldou sa dostávajú do malej rybárskej dediny, v ktorej sa nečakane strhne sled nepochopiteľných a desivých udalostí a Lucovou úlohou je odhaliť ich. Spoločné putovanie po kresťanskom svete mladých ľudí čoraz väčšmi zbližuje. Namiesto pokojnej plavby do Splitu ich čaká stretnutie s detskou križiackou výpravou a tajomným Johannom, obrovská prívalová vlna a vyšetrovanie detí búrky, čiže čarodejníc, čo na dedinu privolali záhubu. V druhej knihe série Rád temnoty sa stupňuje napätie a tajomstvá vychádzajú na svetlo sveta.
Mojím najväčším problémom v tejto sérií bolo, a asi aj vždy bude,
všadeprítomné náboženstvo. Viem, že v 15st. to tak bolo a že ľudia
nič iné nepoznali, nemali dostatok informácií, aby si to mohli racionálne
vysvetliť, a tak si všetko vysvetľovali po svojom, len sa mi do toho ťažko
vžíva. 15st. nebude asi moje správne obdobie a do budúcnosti aspoň viem,
že by som sa takýmto príbehom mala vyhýbať.
Moja šálka kávy to nie je, ale kto má rád takéto príbehy a páčil sa mu prvý diel, táto kniha ho určite poteší. Takým ako ja, čo ich prvý diel nenadchol, môžem povedať len jedno, skúste dať sérií šancu. Naozaj tam bolo zlepšenie a ak to bude takto pokračovať, ešte možno budeme prekvapení. Nezaberie vám to ani veľa času, keďže kniha sa ľahko číta pre jej veľké písmená a nie je ani príliš hrubá.
Deti búrky, je druhá kniha zo série Rád temnoty. Táto séria
určite nepatrí k mojim favoritom. Ak mám byť úprimná, keby nemám doma hneď aj
druhý diel, neviem, či by som sa niekedy rozhodla po ňom siahnuť. Prečítala som
si ho a na moje prekvapenie, to bolo o čosi lepšie ako Kacír a bosorka. Dokonca
si trúfam povedať, že ma to zaujalo natoľko, že som zvedavá ako to bude
pokračovať.
Začiatok knihy nebol veľmi odlišný od prvého dielu. V podstate sa
tam nič nedialo a ak aj áno, bolo to také nemastné-neslané.
Potom sa však udialo pár desivých udalostí a príbeh dostal
zaujímavý spád. Prišlo to, v čo som už prestávala dúfať. Tieto nové
udalosti a skutočnosti vo mne prebudili zvedavosť a vyvolali emócie,
ako sa u každej poriadnej knihy patrí. Postavy sa začali prejavovať a otvárať.
Ukázal sa ich charakter a konečne som si mohla urobiť svoj názor. Dokonca,
mi jednej postavy bolo aj ľúto a to som ani netušila, že som si ju tak
obľúbila.
Príjemným osviežením bolo pár nových postáv, ktoré sa v knihe objavili
a poriadne zamiešali kartami. Vďaka tomu, to aspoň nebolo také jednotvárna
a plytké ako v predchádzajúcom diely.
Ako som už spomínala, postavy sa začali prejavovať. Niektoré ma
prekvapili, iné ma rozčuľovali. Každý sa tam oháňal Bohom a tvárili sa ako
svätí, a práve takí, sa chovali ako najväčší pokrytci.
Luca Vero bol jeden z tých pokrytcov. Prišiel vyšetrovať a mal
by byť nestranný. On však stále myslel len na seba, i keď to nebolo možno
úmyselné, ale aj tak. Ako môže jeden človek súdiť všetkých a on sám si
robí čo sa mu zachce a nikto mu na to nič nepovie?
Izolda bola taká istá ako Luca. Tvárila sa ako neviniatko, a pritom
bola ufňukané decko, zaslepené svojou pýchou.
Jediní, ktorí tam mali zdravú dávku rozumu, boli Ishraq a Freize.
Bez nich dvoch by bol „úžasný“ Luca len zvedavý chlapčisko, čo do všetkého
strká nos a nič by sám nezvládol a Izolda, len rozmaznaná slečinka,
ktorá by sa bez pomoci stratila aj vo vlastnej izbe.
Príchod osmanského veliteľa Radu Beja, priniesol knihe druhý dych. Z neustáleho
suchého vyšetrovania a obviňovania z bosoráctva, nastal zvrat a začali
sa riešiť ozajstné problémy, kde je pravda a komu možno naozaj dôverovať.
To sa však prihodilo až na samotnom konci, takže odhaľovanie týchto zaujímavých
skutočností, sa pravdepodobne dozvieme až v treťom pokračovaní, ktoré bude
niesť názov Mačacie zlato.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára