RC: V šedých tónech (Ruta Sepetysová)

Anotácia: Píše se rok 1941. Lině je patnáct let a těší se, že po prázdninách půjde na uměleckou školu. Jednoho večera k nim domů ale vrazí sovětská tajná policie a společně s její matkou a malým bráškou ji odvlečou pryč. Čeká je deportace do pracovních táborů na Sibiři.

Lina se musí naučit bojovat o život, přijímat obtížná rozhodnutí, spolknout ponižování a bití a hlavně se nenechat zlomit, udržet si vlastní lidství. A to se jí daří díky rodině a také lásce k výtvarnému umění. I přes ohromné riziko si kreslí a zapisuje, co všechno ona a ostatní lidé okolo ní zažívají. Nejdříve kreslí, protože doufá, že se díky obrázkům a vzkazům jejímu otci podaří je najít a zachránit. Později proto, aby uchovala paměť národa a vzdala tak poctu tisícům nevinných lidí, kteří byli odsouzeni k smrti, ať už okamžité při popravách, nebo pomalejší v pracovních táborech.

Linin pohnutý příběh je plný lidské krutosti a nenávisti, ale zároveň lásky a naděje. Otázkou zůstává, zda naděje a láska dokáží udržet člověka při životě a s hlavou vztyčenou dostatečně dlouho.

Príbehy z obdobia 2. sv vojny, či už knižné, filmové alebo tie skutočne prežité, sú tak trochu mojou srdcovou záležitosťou. I keď sú plné násilia a krutosti, vždy ma na tom dokáže fascinovať tá ľudská sila a chuť nevzdať sa. Ako dokážu ľudia aj v tých najtemnejších časoch nájsť svetielko nádeje a zdanlivého šťastia. Bolo to jednoznačne najkrutejšie obdobie, ktoré ľudí postretlo a jeho následky pociťujeme dodnes, ale taktiež to bolo obdobie, kedy sa ľudia vedeli spojiť a navzájom sa podržať až do úplného konca.
Keď sa povie 2. sv vojna, prvé čo asi každého napadne, je meno Hitler a s ním spojené zverstvá. Mňa skôr zaujala iná osobnosť tohto obdobia, a to Stalin. To čo páchal on na svojom ľude a krajine, bolo rovnako zvrátené a ak nie aj horšie, než čo robil Hitler.

Keď som sa dopočula o knihe v Šedých tónech, a že sa to odohráva na pôde bývalého Sovietskeho zväzu, nemala som viac o čom rozmýšľať. Ako som aj čakala, bola som z knihy nadšená.
Ruta Sepetysová si dala na knihe naozaj záležať a vydala sa za ľuďmi, ktorí si tými hrôzami prešli a nechala sa inšpirovať ich príbehmi. Preto kniha možno nie je taká dejovo prešperkovaná a akčná, ako keby si to autor celé vymyslel, ale na druhej strane, v tomto prípade to bolo len dobre. Bolo z knihy cítiť skutočnú atmosféru, postavy si ma dokázali získať a všetko som intenzívne prežívala s nimi. Môžem počuť, vidieť, či čítať nespočetne veľa príbehov z tohto obdobia, a ani tak ma z toho nikdy neprestane mraziť. Postavy v knihe neboli reálne ale vymyslené, ale nemení to nič na fakte, že kedysi si tým niekto naozaj prešiel.

K príbehu v knihe sa ťažko niečo hovorí. Nie je to žiadna fikcia čo by sa dala skritizovať, pretože to by som mohla rovno kritizovať naše dejiny. Tu sa môžem zapodievať jedine štýlom akým to autorka napísala a ten bol absolútne v poriadku. Celý dej bol z pohľadu mladučkej umelkyne Liny, ktorá svoj ťažký život strávený v pracovných táboroch zaznamenávala kresbami, ktoré posielala do sveta a verila, že vďaka ním ich ráz niekto príde zachrániť, alebo aspoň sa dozvie, čo sa tam v skutočnosti dialo. Tiež bolo pekné sledovať ako si Lina buduje puto s mladíkom, ktorý tak isto ako aj ona, bol zajatcom v pracovnom tábore. V tomto prípade nejde o žiadny nezmyselný románik, pretože vtedy na to nebol priestor, ale ide o silné puto, postavené na dôvere a náklonnosti voči tomu druhému. O spoločnej budúcnosti si netrúfnu ani snívať, pretože ich šance sú minimálne, ale ani tak ich neopúšťa nádej, a to je to jediné, čo ich poháňa ďalej.

Na konci knihy mi niečo chýbalo. Celý čas na Sibíri sa to trochu vlieklo a čakala som, že to niekam smeruje, že sa tam niečo zlomové udeje, ale zrazu to autorka usekla a skočila o niekoľko rokov dopredu. Nebola by to žiadna tragédia a v zásade to na kvalite knihy neubralo, len ma to trochu na konci zaskočilo, ale aj tak bola pre mňa kniha jedna z najlepších.

Kniha je skvelá, aj keď je smutná. Myslím, že podobné príbehy by si mal každý aspoň raz prečítať a dobre sa zamyslieť nad tým, čo sa ľuďom dialo. Ale hlavne preto, aby sa to už nikdy neopakovalo. Generácia, ktorá si tým prešla a mohla o tom rozprávať už pomaly odchádza a vďaka knihám a filmom ich príbehy nikdy nezaniknú.
Ja osobne som hrdá na svojho starého otca, ktorý tento rok oslávi krásnych 90 rokov a je v lepšej forme ako oveľa mladší seniori. Prežil niečo podobné, keď bol v Ruskom zajatí a jeho spomienky sú dodnes živé, akoby sa to stalo len nedávno. Keď ho poprosím ,vždy mi niečo porozpráva a niekedy mám pocit, že mi rozpráva obsah z nejakého filmu, pretože to čo prežil, mi príde neskutočné.

Za knihu ďakujem spoločnosti Albatros media.