Ukradnuté sny (Bettina Belitz)

Anotácia: Sedemnásťročná Elisabeth Sturmová je naštvaná snáď na celý svet. Kvôli rodičom sa musela presťahovať, prišla o všetky kamarátky, a navyše tu na vidieku nie je takmer žiadna príležitosť na zábavu. Všetko však zmení stretnutie s Colinom. Prečo ju tento odmeraný a chladný chalan od začiatku priam neuveriteľne priťahuje, to si sama nedokáže vysvetliť. Je pre ňu jednou obrovskou hádanku. 
Aké je jeho tajomstvo? Čo skrýva? Svojím pátraním odhalí Elisabeth pravdu nielen o Colinovi, ale aj o vlastnej rodine a zistí, že im všetkým hrozí obrovské nebezpečenstvo.

Začnem pozitívne. Obálka. Tá sa mi naozaj páči a keby súdime knihy podľa obalu, tak by to bolo niečo veľmi zaujímavé. Lenže knihy podľa obalu nesúdime, a preto končím s pozitívom.

Nemecká autorka, jéééj, zas raz niečo z Európy. Mám rada neamerických autorov, lebo nemajú potrebu brať si servítky pred ústa. Tak som sa na Ukradnuté sny tešila.

Už po niekoľkých stranách som vedela, že je to stratené. Začiatok neskutočne nudný. Žiaden zaujímavý dej, len jedna veľmi nespokojná tínedžerka, ktorej všetko vadilo a aj tak sama nevedela čo chce. Rodičia boli ešte divnejší, pretože sa správali, akoby to jej správanie bolo úplne v poriadku a ešte ju ľutovali. To je ale to najmenej divné na nich. Matka pôsobila ako prípad pre psychiatra, žijúca si vo vlastnom svete. Možno práve preto si s manželom tak dobre rozumela. Otec bol psychiater, ale tiež sa o ňom nedá povedať, že by bol celkom v poriadku. Jednoducho, jedná veľká podivná rodinka.

Keď už dlho pretrvávalo to nudné obdobie, išla som si pozrieť pár reakcií na knihu od iných čitateľov. Pozrela som od tých, ktorým sa to páčilo a vo väčšine sa zhodovali, že začiatok bol pomalší. Povedala som si, fajn, nádej umiera posledná a čítala som ďalej.

Sto strán za mnou a stále bez zmeny. Keď si zoberiem do úvahy aká je kniha veľká, hrubá a písaná pomerne malým písmom, tých sto strán, sto zbytočných strán, mi trvalo prečítať večnosť a to ma čakalo ešte ďalších 400. Nastavila som sa na režim - nech už to mám rýchlo za sebou a čítala som ďalej. V tomto momente zmizla aj posledná nádej, že sa mi kniha zapáči.

Dostala som sa na stranu 166 a stalo sa niečo nečakané. Začalo sa tam diať niečo zaujímavé. Než som sa ale prebrala z tranzu, v ktorom som bola počas celej doby čítania, už to aj bolo preč.

Elisabeth sa zoznámila s jedným zvláštnym mladíkom a samozrejme, že mi bolo od začiatku jasné (je to aj v anotácií), že sním nebude niečo v poriadku, a tak som bola zvedavá čím vlastne je. A toto bol práve ten moment, kedy som sa to mala dozvedieť.

Dobre, priznávam, že zistenie o aké bytosti ide v tejto knihe, bolo zaujímavé. O niečom takom som ešte nečítala, ale príbeh, postavy a všetko ostatné, bolo príšerné.

Predstavte si najprotivnejšiu hlavnú hrdinku ktorú poznáte a ešte ju dvakrát znásobte a vyjde vám z toho Elisabeth. Všetko čo urobila, povedala alebo plánovala, bolo zlé. Vôbec netuším, čo si na nej mohol ten "úžasný" Colin všimnúť. Hlavne potom, ako sa správala k nemu. Hovorila aký je namyslený, pritom nebol. Stále sa urážala, a potom aj tak za nim doliezala, napriek tomu, že hovorila ako neznáša doterné baby. Veď bola totálne nemožná. Na druhej strane, ani on nebol žiadna výhra. Tiež sa správal ako blbec. Bolo evidentné, že sa ju snaží od seba odohnať, ale spôsoby aké si vybral boli dosť mimo. Škoda slov. Proste zle.

Nestačilo, že ma rozčuľovali postavy, ono tam tých rušivých momentov bolo viac. Napríklad, neustála únava Elisabeth. Dej knihy sa stále točil okolo snov, ale s tým spánkom to nemusela autorka toľko preháňať. Bolo to viac na škodu. Neviem, či to nevidela alebo to prišlo divné len mne, že na každej druhej strane bola Elisabeth unavená a musela si zdriemnuť a bolo jej jedno, či stojí na zastávke alebo je niekde v lese. Proste si ľahla a pospala si, poprípade odpadla. Možno niektoré veci neboli jej vinou, ale aj tak. 

Téma spánku bola prítomná aj v čase, keď bola v bdelom stave. Vtedy jej zas všetci hovorili, aby sa išla vyspať, že toho moc nenaspala a určite je unavená. WTF?! Veď spí stále. Okrem výdatného spánku, sa aj často stravovala. Vždy keď bola unavená, musela niečo zjesť. Na dobrom apetíte nie je nič zlé, ale keď o ničom inom nečítate, tak to začne liezť na city. 

Tiež som nepochopila tú jej precitlivenosť a extrémne vnímanie pocitov druhých. A čo malo znamenať to s tým pavúkom, a prečo ho počula len ona? Možno je to vysvetlené v pokračovaní, a možno to bolo aj v knihe, len som to nezaregistrovala, v každom prípade to bolo divné.

Koniec. Ach ten koniec. Tam už Elisabethino správanie prekračovalo všetky medze. To dievča bolo viac na škodu ako úžitok. A vôbec, ten dej bol šialený. Niečo také by som vymyslela len na ťažkých drogách. Na začiatku knihy som sa nudila a čítala to len s veľkým premáhaním, ale na konci to už bola taká psychóza, že som sa nad tou absurditou normálne bavila :)

Normálne by každý pri knihe, ktorá ho nebaví prestal čítať, ale ja som nanešťastie z tých, čo nemajú radi nedokončené veci, preto vždy všetko musím dočítať alebo spraviť, aj keď sa mi nechce.

Ukradnuté sny ma nebavili, to už je z článku určite jasné. Všimla som si, že väčšina bola s knihou spokojná, čo nechápem, ale akceptujem to. Ja knihu doporučovať nebudem, ale ak ste to čítali a páčilo sa vám to, tak nevidím dôvod, prečo sa nepustiť aj do druhého dielu. Neviem, možno aj na mňa príde raz potreba zistiť ako to bolo ďalej, ale určite to nebude v blízkej dobe.

Za knihu ďakujem vydavateľstvu Fragment.