ČISTÝ (Julianna Baggottová)

Okolo knihy Čistý sa robila veľká kampaň, ktorá stavila na osvedčené meno Hunger Games. I keď samotná kniha z Hunger Games nemá absolútne nič spoločné okrem žánru, myslím, že takáto reklama spolu s krásnou obálkou, splnila svoju úlohu. Tiež som sa nechala zlomiť zvedavosťou a knihu som si prečítala.

Čistý spĺňa hneď niekoľko základných vecí, ktoré by mala mať dobrá kniha.
Prvý a asi najdôležitejší je originálny dej. Vymyslieť niečo iné nové a zároveň pútavé je veľmi ťažké a málokomu sa to podarí. Julianne sa to podarilo.
Svet aký ho poznáme dnes, dala zničiť upravenými bombami a z toho mála čo zostalo, spravila veľký príbeh.
Krajina, zvieratá a aj ľudia, všetci boli výbuchmi poznačení-zdegenerovaní. Nedalo sa nič vypestovať. Zvieratá boli zmutované a čím ďalej sa množili, mutácia len postupovala. Z ľudí, ktorí prežili sa stali mrzáci alebo monštrá. Prežiť v takomto svete je boj, ale stále existuje možnosť, že sa to niekedy zlepší. Prídu čistí a všetkých zachránia.

Nie len originálny dej, ale aj pútavý. Od začiatku som mala hlavu plnú otázok a zúfalo som sa chcela dozvedieť odpovede. Čo sa to stalo? Prečo sa zachránila len skupina vyvolených? Prečo už dávno ostatným nepomohli? Odpovede som sa postupne dozvedala, ale spolu s nimi prichádzali ďalšie otázniky.
Zvyčajne sa v týchto dystopických príbehoch vytvoria nejaké systémy na čele s jedným človekom čo všetko ovláda, je krutý, nemá zľutovania a všetci mu to tolerujú. (Skoro ako dnes :D ) Až kým sa nenájde odvážlivec, ktorý sa postaví na odpor.
Aj Čistý by sa tak dal zhrnúť, ale predsa to bolo trochu iné. Hlavní hrdinovia mali svoj cieľ a nebola to záchrana ľudstva, ani nechceli revolúciu, lenže tak nejako nemali na výber.

Ako sa hovorí, nič nie je dokonalé. Originalita a pútavosť ešte nie je záruka, že to bude skvelé. Moja túžba po odpovediach sa miestami zadrhávala. Opisy v príbehu boli viac než vítané, pretože fantázia autorky bola nekonečná, ale škrípalo to v myšlienkach postáv. Je fajn vedieť čo si postavy myslia, alebo čo majú v pláne, ale niekedy je lepšie nechať čitateľa aby na to prišiel sám, alebo si spojitosti domyslel. Pre lepšie vysvetlenie sem dám jeden príklad z knihy a dúfam, že to nebudete brať ako spoiler.
Jednu postavu odvezú niekam autom a ona nebude tušiť kam, a prečo to robia. To je priestor pre čitateľa, aby začal uvažovať nad alternatívami čo sa bude diať, a potom následne príde prekvapenie. Tu nanešťastie na to nebol priestor. Aj keď som dostala nejaké nápovedy čo sa bude diať, z dialógu ktorý sa odohrával v aute, následne to postava všetko analyzovala a sama vytvárala všetky scenáre. A keď k tomu všetkému prirátame opis krajiny cez ktorú prechádzali, bol z toho (ničoho) materiál na jednu kapitolu. Než som na čokoľvek stihla prísť sama postavy mi to povedali.
Pripadalo mi to, ako keby si chcela byť autorka istá tým, že nám všetko docvakne a touto cestou si to chcela poistiť.

V týchto momentoch autorka strácala moju pozornosť a musela som knihu na chvíľu odložiť, pretože ma to nebavilo. Na môj vkus sa tam až príliš často striedali tieto úseky. V jednu chvíľu prišiel nával informácií a všetko do seba zapadlo, a hneď na to hluché miesto. Do kategórie hluchých miest by som zaradila aj niektoré kapitoly, napr. ako už spomínaná s autom. Je pravda, že aj tieto kapitoly majú svoj význam a neboli napísané zbytočne, ale v moment keď ich čítate, nie sú vôbec zaujímavé.

Hrdinov príbehu nebudem extra rozoberať. Charaktery postáv autorka zvládla dobre. Každý mal svoju osobnosť, ale v tomto príbehu to až takú rolu nezohralo. Dôraz sa kladie skôr na problematiku spoločnosti, než osobnostné problémy. Výnimočné na tejto knihe bola aj doba, kedy sa dej odohrával. Bolo to len niekoľko rokov po katastrofe, ktorá zničila svet. Náš svet. Počas čítania ma stále prenasledoval nepríjemný pocit toho, že všetko toto nešťastie je vážne možné a môže sa kedykoľvek stať. Pretože, podobné udalosti, i keď omnoho v menšom rozsahu, sa už stali. Atómové bomby a podobné veci. Julianna Baggottová, nie náhodou napísala práve takýto príbeh. Aj ona chcela poukázať na dôsledky týchto činov a aby sme na to nezabúdali. Možno aj preto, sa s postavami v knihe nemaznala a vytvorila im skutočne nepekné, zdegenerované telá. Ťažko sa mi to predstavovalo, a neviem či by som chcela takýto príbeh niekedy vidieť ako film.

Na objektívne posúdenie knihy som si nechala pár dní po prečítaní. Nevedela som prísť na to, nakoľko sa mi kniha páčila, vzhľadom na problémy, ktoré som mala pri čítaní. Keď si na knihu spomeniem z odstupom času, tak sa mi väčšinou vybavia len tie pozitívne pocity. Takže áno, kniha bola dobrá. Ten dej vás dostane, či chcete alebo nie. Možno vás to nestrhne tak, ako sľubovala propagácia pre fanúšikov Hunger Games, ale patrí to medzi tie lepšie dystópie, ktoré som čítala. Tú placku hore na obale by som zmenila na "Pre fanúšikov dystópie" a bolo by to v poriadku. Ak máte radi tento žáner, určite knihu nevynechajte.

Viac o knihe sa dozviete TU
Ak by ste si chceli knihu zakúpiť môžete TU