Tak sa s nami Cassandra podelila o túto lahôdku, chvála jej...:-D
Neviem ako vy, ale mne sliny tiekli...ale ja som magor, takže prajem príjemné čítanie. - Anndy -
Jace-ov prvý bozk s Clary z jeho pohľadu.
Pobozkal som ju na pery a zlomil som jej srdce.
Zvony inštitútu začali zvoniť, ako hlboký hlasný tlkot srdca oznamovali vrchol noci.
Jace položil nôž. Úhľadný malý vreckový nožík s kostenou rúčkou, ktorý mu dal Alek, keď sa z nich stali parabatai. Používal ho neustále, rukoväť bola hladká a opotrebovaná od jeho prstov.
"Polnoc“, povedal. Cítil Clary vedľa seba, sediac medzi zvyškami ich pikniku, jej jemný dych a listy voňajúce v skleníku. Nepozeral sa na ňu, ale na žiarivé púčiky rastliny Medianox. Nebol si istý prečo sa na ňu nechcel pozrieť. Spomínal si ako videl túto kvetinu prvýkrát kvitnúť. Na hodine záhradníctva, sedel na kamennej lavičke, vedľa neho Alek a Izzy a Hodge pred nimi v ruke zvieral púčik. Zobudil ich uprostred noci aby im mohol ukázať zázrak. Rastlina, ktorá bežne rástla len v Idris, pamätal si ako zadržiaval dych pri pohľade na niečo tak prekvapivé a krásne.
Pre Aleka a Isabel to ale nebolo zaujímavé, spomínal si. Neboli chytení tou krásou tak ako on. Bál sa aj teraz, keď zvony odbíjali, že to s Clary bude to isté. Že ju to zaujme a bude mať dokonca radosť, ale nebude očarená. Chcel aby sa cítila pri tej rastline rovnako ako on, ale nevedel vysvetliť prečo.
Uniklo jej z perí jemné "Oh!" Kvetina začala kvitnúť, otvárať sa akoby sa rodila hviezda, trblietavý peľ a bielo-zlaté lupene. "Kvitnú každú noc?“
Prešla cez neho vlna úľavy. Jej zelené oči žiarili, upriamil sa na ne. Nevedomky ohýbala prsty a on pochopil, že to robí preto, lebo by si priala mať v ruke ceruzku alebo pero a zachytiť obraz pred ňou. Niekedy si želá aby mohol vidieť to čo ona. Vidieť svet ako plátno zachytené kriedou a farbou akvarely. Občas sa neho pozrela a on sa pristihol pri tom, že sa skoro červená. Cítil taký zvláštny pocit, ktorý doteraz nepoznal. Jace Wayland sa predsa nikdy nečervená.
"Niečo pre teba mám." Siahol si do vrecka, keď jej to oznámil. Keď jej podal do ruky čarodejný svietiaci runový kameň, všimol si, aké sú jej prsty malé narozdiel od tých jeho. Jemné ale silné, mozoľnaté od používania ceruzky a štetca. Mozole šteklili jeho prsty. Bol zvedavý, či kontakt s jeho pokožkou jej zvýši pulz rovnako ako jemu, keď sa jej dotkne.
Zrejme nie, pretože sa od neho odtiahla, jej výraz bol len zvedavý.
"Vieš, keď väčšina dievčat hovorí, že chce veľký kameň, neznamená to doslova, že chce veľký kameň." Usmial sa, čo bolo nezvyčajné samo o sebe. Väčšinou len Alek alebo Isabela mu vedeli vyčariť úsmev na tvári. Vedel, že Clary bola statočná, keď sa s ňou prvýkrát stretol. Vkročiť do miestnosti po Isabel, neozbrojená a nepripravená, mala taký druh odvahy, s ktorým sa pri civiloch ešte nestretol, ale fakt, že ho dokáže rozosmiať, ho prekvapil. "Veľmi zábavné, moja sarkastická kamarátka. Nie je to len kameň. Všetci lovci tieňov majú runový kameň. Prinesie ti svetlo v najtemnejších kútoch tohto sveta, aj v tých ďalších.“
Boli to rovnaké slová, aké mu vravel otec, keď mu dal jeho prvý runový kameň. Aké ďalšie svety? Pýtal sa Jace a otec sa len smial. Existuje viac svetov, než je zrniek piesku na pláži.
Usmiala sa na neho a robila si srandu z jeho narodeninového darčeka, ale všimol si ako opatrne zaobchádzala s kameňom, keď si ho vkladala do vrecka. Kvetina sa už zbavovala svojich okvetných lístkov ako spŕška hviezd, ožiarila jej tvár jemným osvetlením. "Keď mi bolo dvanásť, chcela som tetovanie," povedala. Spadol jej pri tom prameň červených vlasov do tváre. Jace bojoval s nutkaním chytiť jej ho a dať preč.
"Možno. Aj keď pochybujem, že väčšina lovcov tieňov si chce dať vytetovať Donatella z Ninja korytnačiek na ľavé rameno.“ Usmievala sa, keď mu hovorila veci, ktoré sú pre neho úplne nevysvetliteľné, akoby sa maznala so spomienkami. Vysielalo to do jeho žíl žiarlivé iskričky, aj keď si nebol istý, na čo žiarli. Na Simona, ktorý rozumel jej odkazom vo svete civilov, ktorého Jace nemôže byť nikdy súčasťou? Svet civilov, do ktorého sa ona môže jedného dňa vrátiť, opustiť ho a opustiť jeho svet démonov a lovcov, jazvy a boje, nechať toto všetko vďačne za sebou?
Odkašlal si. "Chcela si mať korytnačku na ramene?"
Prikývla, a jej vlasy spadli späť na svoje miesto. "Chcela som zakryť jazvy po ovčích kiahňach." Stiahla si okraj trička. "Vidíš?"
A on videl. Videl jej jazvu a viac než to: krivku jej kľúčnej kosti, poprášenú svetlými pehami, akoby poprášené zlatom, mäkké krivky jej ramena, pulz na spodku jej krku. Videl tvar jej úst, pery ľahko pootvorené, jej medené riasy, ktorými žmúri. Hnala ho túžba, ktorú nikdy nezažil. Samozrejme túžil po ženách už predtým, vždy si myslel, že ide o určitý hlad, potreba nejakého paliva, ktoré jeho telo chce.
Nikdy necítil túžbu ako je táto, čistý oheň, ktorý spaľoval jeho myseľ, a jeho ruky, nie že by sa triasli, ale od nervozity brneli akousi energiou. Rýchlo od nej odvrátil zrak. "Už je neskoro," povedal. "Mali by sme sa vrátiť dole."
Pozrela sa na neho zvedavo a on si nemohol pomôcť, ale mal pocit, že tie zelené oči vidia skrz neho. "Už ste niekedy spolu chodili, ty a Isabel?" Opýtala sa.
Jeho srdce stále búšilo. Celkom nepochopil jej otázku. "Isabel?“ Zopakoval. Isabel? Čo s týmto všetkým má spoločné Isabel?
"Simon sa pýtal," povedala a on si uvedom, že neznáša ako vyslovuje Simonove meno. Nikdy predtým necítil nič podobné, znervózňovala ho. Spomínal si ako za ním vtedy prišla do uličky za tou kaviarňou, ako ju chcel dostať von a odtrhnúť od toho tmavovlasého chlapca, ktorý bol vždy s ňou a vtiahnuť ju do svojho sveta tieňov. Už vtedy mal pocit, že patrí tam kde on. Nie do sveta civilov, kde ľudia nie sú skutočný, kde pôsobia len ako bábky na javisku. Ale to dievča, jej zelené oči, to bolo skutočné. Ako hlas vo sne, keď viete, že prichádza z prebúdzajúceho sa sveta, bola skutočná, prenikala jeho priestorom, ktorý si on nadstavil tak starostlivo ako brnenie.
"Odpoveď znie nie. Myslím, že bola doba, keď o tom z nás jeden alebo druhý uvažoval, ale je pre mňa ako sestra. Bolo by to čudné. "
"Chceš povedať, že ty a Isabel ste nikdy – "
"Nikdy"
"Nenávidí ma."
Napriek všetkému sa Jace takmer zasmial. Ako brat mal isté potešenie z toho, keď niečo Izzy frustrovalo. "Len ju znervózňuješ, pretože bola jediné dievča v dave, uctievané medzi chalanmi, a teraz už nie je."
"Ale veď ona je taká krásna."
“Tak ako ty,” povedal Jace automaticky a všimol si, ako sa jej zmenil výraz tváre, nevedel sa v ňom vyznať. Bolo by to ťažšie povedať, keby to nikdy nehovoril, ale nemohol si spomenúť, kedy to povedal nejakému dievčaťu bez vypočítavosti. Bolo to nezamýšľané. Tak ako ísť do školiacej miestnosti a vrhať nože a kopať a bojovať ,až kým bol krvavý a vyčerpaný a jeho koža bola odretá,
bol na to zvyknutý.
Iba sa na neho potichu dívala.
“Asi by sme už mali ísť,” povedal znova.
"Tak dobre." Z jej hlasu nevedel posúdiť, čo si myslí, zdá sa, že jeho schopnosť, čítať ľudí, ho opustila a on nevedel prečo. Svetlo mesačného svitu sa prebodávalo cez sklo skleníka a osvetľovalo im cestu, po ktorej ľahko prešli, Clary išla máličko pred ním.
Niečo sa pred nimi pohlo - biela iskra svetla – a náhle sa zastavila a otočila sa k nemu. Zrazu bola medzi jeho ramenami, bola taká teplá a jemná, a on ju pobozkal.
Ostal prekvapený. Nikdy toto nerobil, jeho telo nerobilo veci bez jeho súhlasu. Bol to jeho nástroj, rovnako ako klavír, ktorý vedel vždy perfektne ovládať. Ale chutila tak sladko, ako jablká a meď, a jej telo sa v jeho náručí chvelo. Je taká malá. Paže dal okolo nej aby ju podoprel a bol stratený. Už pochopil, prečo sa bozky vo filmoch natáčajú tak ako sa natáčajú, že kamera krúži stále dookola a krajina je nestabilná. Prilipol k nej, k takej malej aká bola a dúfal, že ho udrží na nohách.
Dlaňami ju hladil po chrbte. Cítil ako zalapala po dychu medzi bozkami. Jej tenké prsty jemne omotané vo vlasoch a vzadu na krku a spomenul si na kvet medianox, ako ho prvýkrát uzrel a pomyslel si, že je to niečo až príliš krásne na to, aby to patrilo do tohto sveta.
Nápor vetra pocítil prvý, bol naučený na tento druh zvuku. Odtiahol sa od Clary a uvidel Huga ako sedí na blízkej vetve. Paže mal stále okolo Clary, váhou sa nakláňala k nemu. Oči mala privreté.
"Žiadnu paniku, ale máme spoločnosť," zašepkal k nej. "Ak je tu Hugo, Hodge nebude ďaleko. Mali by sme ísť. "
Jej zelené oči boli úplne otvorené a vypadala, že sa baví. Trochu to podpichlo jeho ego. Nemali by sa jej podlamovať nohy po tom bozku? Ale ona sa usmievala. Chcela vedieť, či ich Hodge špehuje. Upokojoval ju ale cítil jej jemný smiech cez ich spojené ruky – ako sa to stalo? – uvažoval cestou dolu.
A pochopil. Pochopil, prečo sa ľudia držia za ruky. Vždy si myslel, že je to majetnícke, hovoriace „toto je moje“. Ale išlo o vzájomný kontakt. O komunikáciu bez slov. Bolo to o tom, ostaň so mnou a nechoď preč.
Chcel ju vo svojej izbe. Ale nie tým spôsobom – žiadne dievča nebolo nikdy v jeho izbe tým spôsobom - bol to jeho súkromný priestor, jeho svätyňa. Ale on tam Clary chcel mať. Chcel aby ho videla, videla skutočne jeho, nie takého, aký bol pred celým svetom. Chcel si s ňou ľahnúť do postele a stočiť sa okolo nej. Chcel by ju držať, kým by vedľa neho jemne dýchala celú noc. Vidieť ju ako ju ešte nikto iný nevidel, zraniteľnú a spiacu. Vidieť ju a byť videný.
Takže keď prišli k jej dverám a ona mu poďakovala za narodeninový piknik, stále jej nepúšťal ruky. "Ideš spať?"
Keď naklonila hlavu, uvidel, že má ústa otlačené od jeho bozkov: ružové rovnako ako karafiáty v skleníku. Stiahol sa mu žalúdok. U Anjela, pomyslel si, ja som taký...
"Nie si unavený?" Opýtala sa, a tým ho vytrhla z jeho myšlienok.
Cítil dieru v žalúdku, vyvolanú nervozitou. Chcel si ju privinúť opäť k sebe a vliať do nej všetko čo cítil: jeho obdiv, jeho nové poznanie, jeho oddanosť a potrebu. "Nikdy som nebol viac prebudený."
Zdvihla bradu, v nevedomky rýchlom pohybe a on sa naklonil dole, chytil jej tvár voľnou rukou. Nemyslel si, že ju bude bozkávať tu - na verejnosti, príliš jednoducho by ich tu mohol niekto vyrušiť – ale jeho ústa sa nedokázali prestať dotýkať tých jej, takých jemných. Jej pery na tých jeho, opieral sa o ňu a nemohol to zastaviť. Som tak –
Bolo to presne v tom okamihu, keď Simon prudko otvoril dvere a vyšiel na chodbu. A keď sa Clary od neho rýchlo odtiahla a otočila hlavu nabok, cítil ostrú bolesť, akoby mu niekto prudko strhol obväzy z rán.
Bol som v hajzli.
Originál článku nájdete TU.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára