Hlášky z Hex Hall

Upozorňujem, že nasledujúce hlášky môžu obsahovať spoilery.

V tejto knihe bolo neskutočne veľa skvelých hlášok, preto som sa rozhodla ich vypísať. Samozrejme, nie je tu všetko, lebo to by som mohla rovno naskenovať celú knihu. 

Slnečné okuliare som si posunula na vrch hlavy. Pripadalo mi , že moje vlasy vlhkom strojnásobili svoj objem. Cítila som, ako sa snažia zhĺtnuť moje okuliare, ako by boli nejaká mäsožravá rastlina z pralesa. „Vždycky ma zaujímalo, aké by to bolo žiť v niekoho puse.“

„Stále nechápem, ako môže ostatné čarodejnice ohroziť to, že zoženiem dievčaťu chlapca na ples?“

„Moc dobre vieš, že nešlo len o jedno dievča, Sophi. Je tu tiež ten chlapec so zlomenou rukou v Delaware a učiteľ v Arizone, ktorého si donútila zabudnúť na písomku....“

„Nakoniec sa mu pamäť vrátila, teda aspoň vetšina.“

„Oba sme ťa s otcom varovali, že pokiaľ budeš svoje schopnosti používať, ponesieš za to následky. Neľúbi sa mi to o nič viac ako tebe, ale aspoň budeš s... s deťmi, ako si ty.“

„Chceš povedať so stratenými prípadmi.“

Pri pohľade na školskú budovu mi behal mráz po chrbte. Nechápala som, ako sa niekto môže pozrieť na túto budovu, a a nezískať podozrenie, že jej študenti sú parta zrúdičiek.

„Je to tu pekné,“ povedala mama.

„Áno, vypadá to tu pekne. Na väzenie.“

„Prestaň sa chovať ako nevycválaný puberťák, Sophi. Nie je to väzenie.“

Rada bola skupina ľudí, ktorí vymýšľali  pravidlá pre Prodigium.

Ja viem, rada, ktorá si hovorí „Rada“. Originálne.

Kúzelník, tak sa hovorí chlapcom, ktorí sú čarodejnice.

Vykročili sme ku škole a ja som cítila, ako sa začínam potiť na miestach, na ktorých som sa nikdy nepotila. Ako sa mi môžu potiť uši?

Ľudia sa za nami otáčali, alebo možno zazerali na mňa. Snažila som sa totiž utrieť si pot na hrudníku a nevypadať pri tom, ako že sa obchytkávam.

Snažila som si zo všetkých síl vybaviť nejaké kúzlo, čo uzdravuje rany, pretože mi bolo jasné, že ho budem potrebovať. Avšak  nakoniec som vyhŕkla niečo iného. Na vlkolaka, ktorý sa na mňa rútil, som zajačala: „Škaredý havo!“

„Vieš,“ prehodil niekto naľavo odo mňa, „blokovacie kúzlo mi pripadá efektívnejšie než kričať škaredý havo, ale možno sa pletiem“

Zdvihla som ruky a vymyslela to najodpornejšie kúzlo, čo ma napadlo – svoju rolu v ňom hral hnis, zápach z pusy a poruchy funkcie pohlavných orgánov.

„Každopádne tu už by si mal vedieť, že na ostatných študentov útočiť nemáš.“

„Takže som ho mal nechať, aby ju zožral?“

„Archer?“ opýtala som sa a povytiahla obočie. „A tvoje priezvisko je Newport alebo Vanderbilt? A koľký? Jé!“ vydýchla som s rozšírenými očami, „alebo dokonca Esquire!“

Takže... hnedé vlasy, pehy, vypadáš ako dievča od susedou...Alllie? Lacie? Rozhodne niečo roztomilého, čo končí na ie.

Mama si vybrala presne tento okamžik k tomu, aby na mňa zavolala:

„Sophie! Počkaj!“

„Vedel som to,“ rozosmial sa Archer. „Maj sa Sophie.“

„Veľa šťastia, až budeš vysvetľovať Bohu, že si dávala na zadok jednému z jeho nebeských stvorení.“

Mama sa vyľakane zasmiala. „Sophie!“

„Čo? Je to pravda. Dúfam, že máš rada teplo, mami, tak to je.“

Presnejšie by bolo Zóna šialeného množstva rúžovej. Neviem, čo som očakávala od izby upíra. Asi samú čiernu, knižky od Camuse... a portrét jedinej ľudskej bytosti. Ktorú dotyčný upír kedy miloval a ktorá bezpochyby zomrela tragickou a prekrásnou smrťou, čím upíra odsúdila k večnému fňukaniu a romantickým vzdychom. No čo? Proste veľa čítam.

V tejto izbe to vypadalo, ako by ho zariadil kríženec  Barbie a myšky Minnie.

„Ja... netušila som, že rúžová existuje aj v tomto odtieni.“

„Hovorí sa jej Elektrizujúca malina.“

Vsadím sa, že sa každé ráno prebúdza s vlasmi ako z reklamy na šampón. Okolo hlavy jej poletujú sýkorky a medvedíky čistotné jej nosia raňajky.

„V strede školského roka na mesiac zmizol, kolovali o tom rôzne fámy. Všetci si mysleli, že odišiel do Londýna.“

„Prečo? Chcel sa previesť v dvojposchodovom autobuse?“

Pomyslela som si, že hovorí prekvapivo pohrdavo na niekoho, kto pracoval pre radu, ktorá si hovorí „Rada“, ale musela som uznať, že „Spoločenstvo“ je ešte mizernejší názov.

„Crossi!“ zavolala som. Nedokázala som z úst vypustiť „Archer“. Pripadala by som si ako v starej divadelnej hre: „No iste, Archere! Čo tak si dopriať dúšok čaju, starý braček?“

Povytiahol jedno obočie. Strašne som mu to závidela, ja som to nikdy nedokázala. Zakaždým som zdvihla obidve, a vypadala teda prekvapene alebo vystrašene, ale rozhodne nie ironicky.

„Archer neni pekný,“ opravila ma. „Šteniatka sú pekné. Bábätká sú pekné. Ja som pekná. Archer Cross je na zožratie. A to nie som na chlapcov.“

„Sophie Mercerová,“ začala Elodie spevavo, „prišli sme ťa uviesť do nášho sesterstva. Povedz štyri slova, nech môžeme začať s rituálom.“

Zamrkala som. „To si robíš srandu?“

Všetky štyri sme sedeli okolo pentagramu a držali sa za ruky. Uvažovala som, či začneme spievať Kumbaya.

„Čo? Aha. Keď sa víly dohádali, vlkolačica mi očuchávala vlasy a oslintala ma. Vážne výživná noc.“

„A potom si sa vrátila do svojej izby, kde sa práve kŕmil upír,“ dodala Jenna.

„Len si tak hovorím, Sophi, si tu len jeden den a už si sa stihla skamarátiť so školským vyvrheľom, vytočiť najobľúbenejšie dievčatá na Hecate a zaľúbiť sa do najkrajšieho chlapca tu. Ak sa ti podarí byť zajtra po škole, stane sa z teba legenda.“

„Tak, Sophia, môžeš mi prezradiť, prečo si pri rybníku, a nie na vyučovaní?“

„Prežívam záchvat pubertálnej úzkosti, pani Casnoffová,“ odpovedala som. „Potrebovala by som si ísť písať denníček alebo tak niečo.“

„Tvoj obľúbený nápoj je írsky čaj tak, ako ti ho pripravuje tvoja matka. Keby to bola limonáda, našla by si v hrnčeku limonádu. Keby to bola čokoláda, napila by si sa čokolády.“

„Čo keby som mala rada pivo? Dala by ste mi pohár ľadového piva?“

„Aspoň tam budeš s pekným chlapcom.“

„Archer sa mi už dávno nepáči,“ odsekla som. „Snažil sa ma zabiť a jeho dievča je satan.“

„Nie je to až také zlé.“

„Jasné. Dohodnuté manželstvá puberťákov sú super nápad.“

„Ale už som ti hovoril, že to je dobrovoľné. Zasnúbenie sa vždy môže zrušiť. Totiž, som dosť dobrá partia.“

„A tiež si skromný,“ dodala som a hodila po ňom perom.

„Klud. Nie som psychopat.“

„Ja viem, ste školník.“

„Správca.“

„Nie je to to isté ako školník?“

„Nie, je to ako správca.“

„Keď dokážete liečiť  jednoduchým dotykom. Prečo tu pracujete ako Hagrid v Rokforte? Nemal by ste niekde liečiť významné osobností, na miesto toho aby ste tu trhal burinu a spravoval hubertusy?“

„Rozhodla som sa mu oddať.“

Fuj. Kto niečo také povie? Prečo proste nehovorí o „venčeku“, „zotretí peľu“ alebo podobných koninách?

Otvorila som oči a neveriacky som pozerala na jasne modrú tylovú obludnosť so sukňou, ktorá končila tesne pod zadkom. Vypadala by som ako nevkusná nevesta pre Šmolkov. 

~Munkiki~